Ondro na to kápnul: čo mozgu smrdí a zároveň chutí jak to smrdí, do papule nejde - na to je život krátky. Jedným šmahom vyradený tabak, tráva, vape, väčšina -ičiek a -ice, you name it. Mne osobne i odér liehu (vodky) vystrelí všetky synapsie, že to je jak som tú vec X pucoval izopropanolom...
Ale na druhú stranu, taký le Gruyére mi smrdí tiež, ovšem keď ho nechám trocha vyluftovať, nastrúham ho aj s trochou muškátového orecha a šup s ním do horúceho vína, tak s dobrým fondue rozhodne nepohrdnem... pobyt v cudzine, kde sa toto bralo ako fast-food, ma naučil
![Smile :)](./images/smilies/icon_smile.gif)
Ale dotaz bol smerovaný inde.
Najhoršie je sa vyrovnať s vypestovaným "chtíčom", tzn. keď mozog očakáva ten náš návyk na to, aby následne vyplavil dopamín za odmenu. Kto sa tým takto nechá požrať, to má zle - ale sú aj horšie návyky a závislosti, napr. alkoholizmus už tu bol spomenutý a tým to rozhodne nekončí.
Ak si za tým človek naozaj stojí, zverí sa dobrému odborníkovi, častokrát i chémia môže pomôcť. Len sa potom musí zaprisahať, že ten kolotoč už opätovne neroztočí, pretože už na to predispozíciu má. Viď vyliečení alkoholici nesmú ani rumovú príchuť v koláči. No a úspešnosť skončiť s niečím dlhodobým len tak na blink, "od zajtra hotovo", to je skôr fakt výnimka s veľkým V.
No a na záver mi neostáva spomenúť jeden z pragmatických dôvodov, prečo by som takéto povolanie ja osobne nemohol vykonávať - z debaty starého krčmára a doktora z Vesničko má středisková: telo má isť do hrobu zhumplované. Môžeš celý život viesť raw gluten free vegan stravu (aj ak ťa k tomu zdravotné dôvody nenútia), a odopierať si od huby řízeček a pivo, keď v konečnom dôsledku aj tak natrčíš bačkory. Je to jak ten vtip o najhoršom jede na zemeguli - vode: každý, kto sa jej raz napil, umrel...