rnbw píše:Vraj som si ako male decko do nejakej branky privrel palec a nechal tam kus z neho - na palci nic nevidiet, takze to dorastlo.
Ale branka je ohnutá dodnes, že?
Občas "husí kůže", ale našťastie aj niečo na zasmiatie.
Uvítal by som, keby existovali okrem fotografií zohavených končatín aj videá. Také, ktoré detailne a spomalene ukazujú nasimulovaný konkrétny priebeh úrazu pri mašine, pri práci s ňou. Ako k tomu práve prichádza. Ako si na seba karboška namotáva všetko čo je nablízku, ako letí črepina rovno do tváre, ako sa pri neopatrnej manipulácii niekto dotýka fázy, ako preskakuje šľaha od VN, ako práve uhybá drevo spod ruky a tá si to nesprávne položená mieri do nožov hobľovačky. Myslím to úplne vážne. Samozrejme - bez krvákov. Možno by to čiastočne nahradili (prípadne to sprevádzali) sugestívne šípky. Také, ako keď sa po hokeji na obrazovke rozoberajú zápasové situácie.
Pretože fotografie odrezaných prstov, účinný doplnok "výchovy", v nás síce vyvolávajú pocit strachu, mobilizujú pud sebazáchovy, ale nedávajú nám poznatok.
Je nás veľa takých, ktorým môžu sto krát hovoriť, ale oni potrebujú jeden krát zažiť, vidieť. Napríklad nepochopia, ako môže niekomu hobľovačka ohlodať ruku, pretože si myslia, že to, čo robia, majú pod kontrolou. Pri tom niekedy balansujú medzi realitou a šťastím.
Také video, ako držať ne-správne drevo pri hobľovaní, aj s priebehom a dôsledkom, by možno zachránilo nejeden článok. A to niektorým by stačil - aj ten jeden.
Sám som mal toho šťastia v živote iste viac než dosť, a dúfam že v zásobníku sa čo-to ešte aj nachádza. Či to bolo v aute, či pri bastlení - "mašinách" (pretože sa spravidla pre nekvalitu "majstrom" vyhýbam) alebo v samotnom priebehu života. Všeličo sa mi pri čítaní vlákna spätne premietlo, aj to na čo som už v podstate zabudol.
Auto-moto "zážitky", "znovuzrodenia", sem nepatria, prepichnuté líce vidlami s hnojom (dedo sa práve rozmáchol vyhodiť to na vlečku a ja všadeprítomné dieťa som sa mu tam akosi pritmolil) asi tiež nie, ani skok do plytkej vody, atď atď,
ale asi skôr kuriozitka - vytrhnutá vŕtačka z ruky, následne kompletne samozbalená a na záver ešte aj (našťastie) samovytiahnutá sa zo siete,
alebo nedávno niečí zdvihnutý výstražný prst, keď mi ujela ruka a (našťastie) len skĺzla po hrebeni píly na drevo.. Naozaj je to rýchle a bezbolestné.. Aj keď to bolo len povrchové, a už to nevidno, je to pre mňa iste poučné - ako to dopadá, keď pozornosť nahradí rutina..
Spomínam si, ako dieťa som sa otočil na krik mamy, a videl ako v natiahnutej, kŕčom zovretej ruke, bezmocne držala pred sebou žehličku, ktorej sa už neviem ako, našťastie zbavila.. Tiež ako som na krik, zase ako rodič ja, vbehol do izby a videl pri zásuvke dieťa už len sedieť, plakať a celé sa chvieť, s mojimi dlhými šroubami v rúčkach..troška nepozornosti....Ďakujem že ich mám..
Ale sú aj úsmevnejšie - prsty v rannom veku zopnuté spinkovačkou, ako som tu vyššie čítal, som nemal sám, no, chcel som to mať asi presné, hm,
či rozrezaná "blana" medzi palcom a ukazovákom - treba dávať pozor pri príprave desiatej na obojstranné nože, a "hlídat si" aj to čo reže v roztvorených držiacich prstoch jeho vrchná časť
![Very Happy :D](./images/smilies/icon_biggrin.gif)
Spomínam si aj na pokračovanie. Prsty som ihneď dal k sebe, držal tri dni pevne zovreté pri sebe, na noc vždy stiahol obväzom, na štvrtý deň po 1 cm hlbokom záreze nebolo ani stopy!
A na záver zo zdravotníctva:
keď som si pred nejakou dobou na tréningu zranil nohu a v šľape cítil večer veľmi prudkú bolesť, v noci som už nevydržal, "trojnožky" zliezol z poschodia, došiel do auta (skákať sa pre bolesť nedalo a naviac som si práve liečil po športzranení kĺb na opačnej nohe) a občas aj rukami stláčajúc pedále som prišiel na pohotovosť (nikoho som doma nechcel budiť, otravovať). Za vstupnými dverami do nemocnice sa mi po dlhšej dobe s námahou podarilo prekonať dlhočiznú chodbu a dostať sa až k vytúženým dverám. Môj životný optimiznus však dokázal v okamihu zlomiť službukonajúci personál, ktorý ma aj napriek môjmu vysvetleniu a bolestivej grimase v tvári odmietol vyšetriť, pretože som na začiatku tej dlhočiznej chodby na vrátnici nezaplatil polatok 20,- Sk.. Keďže nakoniec sa nado mnou uľútostil ošetrovateľ, a to za mňa zbehol zaplatiť, príbeh nakoniec predsa len skončil happyendom
![Smile :)](./images/smilies/icon_smile.gif)